Unavení slnkom
Najnovší súbor slovenského fotografa Andreja Balca je vizuálnou reflexiou Medzibodrožia – špecifickej krajiny rozkladajúcej sa v najnižšie položenej časti východného Slovenska, na južnom Zemplíne. Krivoľakú os mapovaného územia, dlhú približne pätnásť kilometrov, tvorí Bodrog – rieka pretekajúca dvomi štátmi, rieka, ktorá nemá prameň, rieka pokojná, vejárovitá, vylievajúca sa, vysychajúca. Pre dané územie nepredstavuje trajektóriu divokej energie. Skôr sa zdá, akoby odrážala spomalený pulz vyprahnutého kraja, ktorým sa vinie ako strieborná nitka vo vyšisovanom koberci.
Malátny charakter prostredia sa zvláštnym spôsobom prepisuje aj do procesu fotografovania, ktorý sa miestami javí ako programovo apatický. Balcov autorský jazyk vo svojej podstate vychádza z dokumentu – teda zo živej fotografie –, jeho snímky sú však plné nehybných dejov. Po nedávnych obrazových esejách z oblasti Žitného ostrova, Bratislavy či slovenských satelitných mestečiek je jasné, že to, čo ho v skutočnosti na spoločenskej realite zaujíma, je jej periféria. Zdanlivo okrajové, pasívne, neatraktívne, prehliadnuteľné. Nezáleží na tom, či fotografuje vo veľkomeste, v malej obci, v interiéri alebo v krajine. Pohľad autora je rovnako prenikavý a presný. A práve tento typ dívania sa zaostruje na letargiu ako na niečo nosné – predkladá nám ju ako možnú esenciu života.
Unavení slnkom. Motív neprekonateľného vysilenia prerastá vo viacerých úrovniach celým súborom. Na jednej strane vnímame vyčerpanie horúcim letom, ktoré svojou žiarou postupne mení slepé vodné ramená a všetko životaschopné okolo nich na pustinu. Cedule blednú, praskajú a zvetrávajú, autá i domy postupne zarastajú ako v šípkovom kráľovstve. Kedysi funkčné priestory sa menia na melancholické ruiny plné sedimentov neužitočných vecí, starých plagátov, vypreparovaných zvierat... Mnohé z predmetov poukazujú na dávne príbehy. Na fotografiách nevystupujú samy za seba, ale ako zašlá stopa – ako absencia niečoho, čo dávno minulo.
Na strane druhej ide i o akúsi hlbšiu, vnútornú únavu tamojších obyvateľov, ktorí v ťažkých sociálnych a ekonomických podmienkach neraz žijú veľmi utlmený život zredukovaný na činnosti okolo domu a záhrady. Pri bližšom pohľade na fotografie zistíme, že z reality na obrazoch sa takmer vytráca akýkoľvek pohyb. Ľudské postavy i zvieratá strnulo stoja, posedávajú či polihávajú. Dokonca i momentky sa zdajú byť skôr akousi hibernáciou alebo zádumčivou kontempláciou bezčasnosti.
Zachytený okamih pôsobí na snímkach Andreja Balca nielen ako nerozhodujúci. Je zázračne roztiahnutý do úmornej zotrvačnosti stavu. Jeho obrazy sa tak stávajú modelmi sveta.
Lucia L. Fišerová
Z verejných zdrojou formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Weary of the Sun
The latest series by Slovak photographer Andrej Balco is a visual reflection on Medzibodrožie – a distinctive landscape situated in the lowest-lying part of eastern Slovakia, in the southern Zemplín region. The winding axis of the area explored, approximately fifteen kilometres long, is formed by the Bodrog – a river that flows through two countries, a river without a source, a river that is tranquil, fan-shaped, prone to flooding and to drying up. It does not represent a trajectory of wild energy for this landscape. Rather, it seems to reflect the slowed pulse of the parched region through which it meanders like a silver thread in a faded carpet.
The languid character of the environment is reflected, in a peculiar way, in the photographic process itself, which at times appears deliberately apathetic. Balco’s artistic language is essentially rooted in documentary photography – in the immediacy of the photographic image – yet his pictures are full of motionless events. Following his recent photographic essays on the Žitný Ostrov region, Bratislava, and Slovak satellite towns, it becomes clear that what truly interests him about social reality is its periphery. The seemingly marginal, passive, unattractive, and easily overlooked. It makes no difference whether he photographs in a large city, a small village, indoors, or in the landscape. His gaze remains equally penetrating and precise. And it is precisely this way of looking that turns its attention to lethargy as something fundamental, presenting it to us as a possible essence of life.
Weary of the Sun. The motif of insurmountable exhaustion permeates the series on several levels. On the one hand, we sense the exhaustion brought on by a hot summer, whose blazing heat gradually transforms stagnant river branches and everything capable of sustaining life around them into a barren wasteland. Signs fade, crack, and weather away; cars and houses gradually become overgrown, as if in Sleeping Beauty’s kingdom. Once-functional spaces are transformed into melancholic ruins filled with layers of useless objects, old posters, stuffed animals… Many of these objects point towards stories from the distant past. In the photographs, they do not appear in their own right, but as traces of something faded – as the absence of something that passed long ago.
On the other hand, the series also speaks of a deeper, inner fatigue among the local inhabitants, who, under difficult social and economic conditions, often lead highly subdued lives reduced to activities around the house and garden. A closer look at the photographs reveals that almost all movement has disappeared from the reality depicted in them. Human figures and animals stand rigidly, sit, or lie around. Even snapshots seem less like fleeting moments than a kind of hibernation or a pensive contemplation of timelessness.
The moment captured in Andrej Balco’s photographs appears anything but decisive. Instead, it is miraculously stretched into the exhausting persistence of a state. His images thus become models of the world.
Lucia L. Fišerová
























